Pravdivý príbeh zo života Eiffelovej veže
Takmer každý človek pozná ikonickú železnú dámu, ktorá zdobí mesto Paríž. Ale nie každý pozná históriu monumentálnej stavby.
Veža dostala názov po svojom architektovi a stavebníkovi Gustavovi Eiffelovy. Pán Eiffel mal korene v Nemecku, ale jeho rodina sa v 17. storočí presťahovala do Francúzska. Eiffel vyštudoval strojárstvo a ako mladý začal podnikať v železných konštrukciách.
Stavba veže
Hlavná myšlienka postaviť vežu vznikla v Paríži na počesť oslavy veľkej francúzskej revolúcie a zároveň k udalosti svetovej výstavy, ktorá sa mala konať v Paríži v roku 1889. Francúzi chceli vymyslieť pompéznu a veľkú stavbu.
V roku 1886 bol vyhlásený architektonický konkurz. Zadanie znelo jasne. Je treba skonštruovať minimálne 300 metrov vysokú vežu so štvorcovou základňou so stranou základne aspoň 125 metrov. Do súťaže sa prihlásilo niekoľko architektov, ktoré priniesli miestami až zvláštne architektonické stavby. Už vieme, že konkurz vyhral práve Gustav Eiffel so svojim návrhom.
Jedna z hlavných myšlienok pri návrhu veže je dostupnosť pre obyvateľov. Preto, sú vo veži plošiny, odkiaľ sa dá dívať na okolité mesto či usadiť sa v reštaurácií.
V roku 1887 na Champs de Mars začína výstavba najvyššej konštrukcie sveta. Stavba Eiffelovej veže je ako veľká skladačka. Jednotlivé diely sa vyrábali samostatne a potom sa na mieste poskladali. Všetky diely sú pospájané s 2,5 milióna nitami. Na stavbe pracovalo len okolo 250 robotníkov. Pán Eiffel si ich prácu veľmi vážil a preto mená niektorých z nich nechal vystaviť na samotnej konštrukcii.
Môžeme ju postaviť znovu
K samotnej konštrukcii architekti vypracovali podrobnú dokumentáciu, kde sú popísané všetky časti a diely stavby. Zároveň aj pracovné postupy použité pri výstavbe. Napríklad také základy sa museli stavať dvomi rôznymi metódami. Z dôvodu blízkosti rieky a vysokej hladiny spodnej vody sa časť základov budovala špeciálnou metódou.
Najťažšou časťou bolo vybudovať základný blok. Čiže spodnú časť konštrukcie a prvú základňu. Potom, čo sa im to podarilo, mohli pokračovať stavať ďalej do výšky. Až do úrovne 300 metrov.
Vežu financoval samotný Gustav Eiffel. Okrem toho bol dlhé roky aj jej prevádzkovateľom. Pôvodne mala veža stáť len dočasne pre potreby svetovej výstavy a následne sa mala rozobrať. Po obrovskom úspechu sa rozhodli pre zachovanie veže aj na ďalšie dlhé desaťročia. Až v roku 1981 prevzalo mesto Paríž vežu do svojej správy.
Správa veže je v dnešnej dobe veľmi náročná a o celý chod sa stará 300 pracovníkov. Ročne navštívi vežu okolo 7,5 milióna návštevníkov.
Eiffelovka slúži na vedecké pokusy
Po dokončení Eiffelovej veže sa pán Eiffel rozhodol vydať cestou vedca a experimentátora. K tomu využil svoje dielo. Medzi prvými vedeckými pokusmi bola inštalácia meteorologickej stanice. Ďalej využívali vežu na skúmanie fyzikálnych zákonov, kedy hádzali z veže rôzne telesá a skúmali rôzne fyzikálne vlastnosti, napríklad pôsobenie odporu vzduchu.
Neskôr postavili pod vežou aerodynamický tunel a skúmali vplyv vetra a toku vzduchu pri leteckých experimentoch. Môžeme povedať, že Eiffel bol aj priekupníkom v oblasti letectva.
Jeden z najväčších vedeckých pokusov bol ten s anténou. Natiahli totiž vedenie zdola až na vrchol veže. Tým sa podarilo vytvoriť najvyššiu anténu na svete. A mohli robiť pokusy s rádiovým vysielaním, telegrafickou a rádiovou komunikáciou. Tento experiment sa následne využil počas prvej svetovej vojny, kedy zachytávali komunikáciu nemeckých vojsk.
Vďaka svojim rozmerom, tento účel plní Eiffelova veža dodnes. Na vrchole veže sú desiatky antén, ktoré zabezpečujú rádiový a televízny prenos pre celý región.
Medzi ďalšie experimenty patrí testovanie padákov či lietadiel. Jedného dňa si miestny krajčír vyrobil padák a chcel ho otestovať. Nenapadlo ho nič iné, len vystúpiť na Eiffelovú vežu a skočiť z nej. Skončilo sa to tragicky.
Eiffelovka má podzemie
Uprostred Champs de Mars sa nachádzajú podzemné priestory, slúžiace pre potreby Eiffelovej veže. V minulosti sa v podzemí nachádzali experimentálne vedecké laboratória pre telegrafné a komunikačné pokusy. Neskôr sa bunker zmenil na televízne štúdio. Všetky podzemné bunkre sú spojené s Eiffelovou vežou. Dnes sa podzemné priestory používajú ako skladovacie priestory pre reštaurácie, obchody so suvenírmi a zázemie pre personál, ktorý sa stará o chod veže.
Farba sa často menila
Eiffelová veža sa farbí každých 7 rokov. Donedávna sa vždy naniesla len nová vrstva farby. Z dôvodu klimatických podmienok a takisto neustále sa zvyšujúcej hmotnosti farby sa všetky predchádzajúce nátery odstránili a na povrchu konštrukcie zostala len jedna farba.
Farba veže sa v minulosti niekoľkokrát menila. Dokonca samotná veža bola natretá do niekoľkých ´farebných odtieňov. Približne tridsať ľudí maľuje celú konštrukciu dva roky.
Pôvodná farba veže bola červená. Potom ju prefarbili v roku 1892 do žltej farby. Neskôr vežu prefarbili do päť žltých odtieňov. K vrcholu veže boli farby svetlejšie. V roku 1907 dostala veža znovu len jeden odtieň farby a to konkrétne gaštanovo hnedú farbu. V roku 1954 sa opäť vrátil červený dizajn.
Až v roku 1968 dostala veža farbu, ktorú má dodnes. Sú to tri odtiene gaštanovo hnedej farby. Smerom k vrcholu je farba svetlejšia.
Eiffelová veža bola už od začiatku osvetlená. Najprv boli používané plynové lampy. Len na vrchole boli elektrické majáky. Neskôr sa konvertovalo plynové osvetlenie do elektrického. Pred nedávnom boli na Eiffelovú vežu inštalované blikajúce svetielka. Normálne sú svetlá zafarbené do hnedo zlatej farby. Avšak pri špeciálnych udalostiach sa môže farba veže meniť.
V časoch pred pandémiou bola veža dostupná 365 dní v roku. Denne vežu navštívi okolo 20 000 návštevníkov. Najčastejší návštevníci pred pandémiou boli turisti z Austrálie, USA, Číny, Ruska či Japonska. Len 15% návštevníkov boli domáci obyvatelia.
Pevne verím, že veža bude stáť ďalších niekoľko stoviek rokov. Dúfam, že čoskoro nezačne vo Francúzsku občianska vojna a naďalej si budú môcť vychutnať výhľady z výšky 300 metrov tisíce návštevníkov denne.
