Zo Slovenska do Bukurešti za tri dni
Vybrať sa túlavými teniskami vlakom až na koniec Rumunska do Bukurešti bol zaujímavý nápad. Zažiť tradičný balkánsky bašavel a ochutnať miestnu kuchyňu je super.
Je pol siedmej ráno a ja netrpezlivo prekračujem na vlakovej stanici Budapest Keleti. Teším sa na nové dobrodružstvo a som nesmierne zvedavý z mojej prvej návštevy Rumunska. Cestou do Bukurešti, hlavného mesta Rumunska, ma čakajú ešte ďalšie dve zastávky. Konkrétne v mestách Arad a Temešvár.
Vlak so siedmimi vagónmi do Bukurešti vyráža z Keleti na minútu presne. Vlak sa skladá z maďarských aj rumunských vagónov. Som milo prekvapený, že rumunské vagóny sú pohodlné. Opúšťame Budapešť svižným tempom a za oknom sa tiahnu monotónne a nekonečne dlhé polia s kukuricou, slnečnicou a ďalšími obilninami.
Cesta ubieha celkom rýchlo, pretože bez zastavenia míňame všetky mestá a dediny. Prvá zastávka je až v meste Szolnok. Za stanicou kontroluje lístky sprievodca. Zavriem oči a dúfam, že sa zobudím až v meste Arad. Ešte predtým zastavujeme v meste Békéscsaba, kde z vlaku odpájajú posledné vagóny a aj lokomotívu. Do vlaku nastupuje ďalší sprievodca a chystá sa kontrolovať lístky znovu.
Čím viac sa približujeme k cieľu, sa cesta naťahuje stále viac a viac. Stojíme na poslednej maďarskej zastávke. Do vlaku sa nahrnuli maďarskí colníci a kontrolujú doklady. Každého jedného cestujúceho skontrolujú v databáze. Takže odbavenie trvá dosť dlho. Vtipné je, že jeden z policajtov má barlu a na jej konci má veľké vypuklé zrkadlo. S ním sa díva pod sedačky a hľadá nelegálnych imigrantov.
Keď skončí maďarská kontrola, prechádzame hranicami do Rumunska. Na hodinkách si nastavíme nový čas a čakáme na stanici. Nasleduje druhá kontrola. Tentokrát maďarských colníkov vystriedali rumunskí. Kontrola je o málo rýchlejšia, ale vlak sa stále nie a nie pohnúť. Personál si spokojne fajčí cigaretu na nástupišti. Do vlaku nastupuje rumunský sprievodca, takže prichádza na rad tretia kontrola cestovných lístkov. Posledné kilometre už netrpezlivo sledujem z okna a hľadám stanicu s nápisom Arad.
Konečne Arad
Dočkal som sa. Je poludnie a ja vystupujem z vlaku a cez zrekonštruovanú historickú budovu stanice vychádzam na námestie. Až na námestí si uvedomujem, že celú cestu bol vlak príjemne klimatizovaný. Na námestí už teploty stihli prekročiť hranicu 30°C.
Pozdĺž hlavného bulváru, ktorý sa tiahne celým mestom prichádzam do centra. Ako prvú zastávku mám pri ortodoxnej katedrále. Vedľa nej je príjemný park s jazerom. Na úvod cesty po Rumunsku zisťujem, že cesty a semafory sú prispôsobené primárne pre cestnú premávku. Nejedenkrát čakám dlhé minúty na prechode na zeleného panáčika.
Katedrála s výškou 58 m bola dokončená v roku 1991, takže patrí medzi mladšie chrámy. Bohaté lustre a ikony boli vyrobené priamo v meste Arad. Katedrála je plná krásnych fresiek a mozaík. Chrám má kapacitu okolo 2000 návštevníkov.
Druhou zastávkou v meste Arad je honosná budova radnice. Pôvodný plán budovy bol pozmenený a tak budova dostala úplne novú tvár. Pri vstupe do budovy sa mi pred očami otvoril krásny priestor s veľkým schodiskom a lustrami. Impozantná budova na námestí stojí už od roku 1877 a je azda najväčšou dominantou mesta Arad.
V tesnej blízkostí budovy radnice stoja ďalšie impozantné historické budovy. Napríklad honosný palác zo začiatku 20. storočia, kde sídli národná banka, alebo palác s univerzitou či palác Cenad, kde kedysi sídlila železničná spoločnosť.
Za radnicou je umiestnený obrovský park, ktorý pretína dlhá cyklotrasa pozdĺž rieky Mures. Pred radnicou je široký bulvár, kde uprostred jazdia električky. Okolo trate sú desiatky stromov a stovky rastlín a zelene. Vytvára to akýsi zelený ostrov uprostred širokého asfaltového bulváru. Na úplnom konci bulváru stojí impozantná budova s pompéznymi korintskými stĺpmi. Tam totiž sídli divadlo.
Habsburská monarchia
Za divadlom je ďalší park obklopený množstvom starých domov z obdobia Habsburskej monarchie. Ak by tu nejazdili autá a električky, očakával by som, že by som tu stretol Máriu Teréziu. Atmosféra tohto miesta vyvoláva vo mne pocit, akoby som sa vrátil o pár storočí dozadu.
Oproti divadlu stojí budova s veľkou kupolou. Je to chrám svätého Antona Paduánskeho zo začiatku 20. storočia. Vstupný portál držia dva mohutné stĺpy na každej strane a na vrchnej časti kopule stoja dva anjeli strážny. Mesto Arad museli ochraňovať veľmi starostlivo, pretože bolo cieľom okupácie Osmanskej ríše. Okrem toho o mesto bojovali aj Maďari a Rakúšania.
Pri pohľade na mesto z výšky každého upúta obrovský hviezdicový útvar na okraji historického mesta. Je to obrovská a mohutná pevnosť, ktorá kedysi chránila mesto pred nájazdmi agresívnych Osmanov. Škoda, že objekt je pre verejnosť uzavretý, pretože v ňom dnes sídli armáda.
Ďalšou zastávkou je netradičná pamiatka – vodná veža. V minulosti, keď ešte nebol vybudovaný vodovodný systém, k distribúcií vody existovali vodné veže. Konkrétne túto vežu používali hasiči ako rezervoár na vodu. Veža s výškou 38 metrov stojí na okraji hasičských kasární. V tom čase to bola najvyššia budova v meste. Preto je dnes z budovy pekný výhľad na celé okolie.
Najzaujímavejším zážitkom je návšteva samotnej nádrže. Keďže sa veža už nepoužíva, tak je nádrž prázdna a je možné ju preskúmať zvnútra. Je to zaujímavý zážitok stáť uprostred gigantickej nádrži, kde kedysi boli tisíce litrov vody.
Neďaleko vodnej veže je námestie s dvomi pamätníkmi postavenými proti sebe. Jeden z nich symbolizuje víťazstvo Maďarov a druhý symbolizuje nezávislosť mesta. Pri prechádzke mestom sa zastavujem v miestnej cukrárni a všimol som si niečo netradičné. Zatiaľ, čo u nás sa kupujú zákusky na kusy, v Rumunsku sa predávajú na gramy, respektíve na kilogramy.
V miestnej pekárni a cukrárni majú široký výber chutných sladkých aj slaných pochutín. Človek by najradšej kúpil všetky.
Temešvár
Druhý deň odchádzam z mesta Arad. Kupujem si na vlakovej stanici lístok do mesta Temešvár. Je to asi 60 km vzdialené mesto, ktoré má niečo vyše 300 000 obyvateľov. Aj keď sú železnice elektrifikované, prekvapuje ma, že sa veziem naftovým malým vlakom Siemens Desiro. Ešte viac ma prekvapuje niekoľko rozbitých okien, kde je jedna veľká sklenená pavučina. Po takmer hodine cesty prichádzame na vlakovú stanicu v Temešvári.
Vlaková stanica vyzerá byť veľmi ošuntelá a za hranicou životnosti. Pri východe je natiahnutý veľký billboard s vizualizáciou novej vlakovej stanice. Dávam sa doľava po dlhej ceste smerujúcej do historického centra mesta.
Na okraji historického centra mesta je umiestnený veľký park, kde práve dôchodcovia hrajú šachy a karty. Prechádzkou parkom prichádzam až k Metropolitnej Ortodoxnej katedrále. Katedrála kombinuje mix románskeho a moldavského architektonického štýlu. Na jej kráse neuberá ani interiér dekorovaný mozaikami.
Oproti katedrály je veľké námestie, kde na konci stojí zvláštne stojaca budova opery. Na prvý pohľad vo mne stavba evokuje architektúru byzantského až arabského sveta. Neviem prečo, ale pripomína mi chrám v iránskom Isfaháne. Námestie bolo dejiskom prvej demonštrácie proti komunizmu v roku 1989. Práve z tohto námestia sa protesty rozšírili do celého Rumunska. No a tak skončil v Rumunsku komunizmus.
Vedľa budovy Opery sa nachádza hrad, ktorý je momentálne prekrytý fóliou, pretože prebieha rekonštrukcia. Neviem, či je to spôsobené vstupom Rumunska do Európskej Únie, ale všade je vidieť množstvo starých budov, kde prebieha rekonštrukcia.
Ulicou, na ktorej visiace dáždniky vytvárajú tieň sa presúvam na prvé veľké námestie. Na námestí Slobody stoja samé historické domy. Opäť vo mne evokuje pocit, že som sa vrátil o pár storočí dozadu. Žiaľ polovica budov je v zlej kondícií.
Posúvam sa ďalej podľa mapy, kde je poznačené ďalšie námestie. A neľutujem. Prichádzam na obrovské námestie Unirii, ktoré je obklopené množstvom krásnych historických stavieb. Najimpozantnejšou stavbou je barokový palác s umeleckým múzeom. Je to najkrajšie námestie v celom meste Temešvár. Sedím tu už asi hodinu a stále sa neviem vynadívať na krásu tohto námestia.
Len pár ulíc od námestia je bastion Márie Terézie. Sú to posledné pozostatky z vojenského opevnenia, ktoré kedysi strážilo mesto. Okrem ochrannej funkcie sa tu nachádzali kedysi sklady s potravinami pre občanov.
Musím konštatovať, že aj tu je veľa starých budov s ošarpanou fasádou a nepekným vzhľadom. Jedným dychom však dodávam, že je tu množstvo opravených budov, ktoré svietia ako keby boli postavené včera.
Za hranicami historického centra mesta preteká rieka Bega. Nielen pre turistov slúži na rieke vodná doprava, ktorá spája rôzne časti mesta. Neváham ani minútu a naskakujem na prichádzajúcu loď. Zakúpil som si cestovný lístok asi za 0,50€ a už sa plavíme kanálom obklopeným množstvom stromov.
Aby som nevynechal gurmánsku časť balkánskeho výletu, tak si objednávam tradičnú pleskavicu s prívlastkom gurmánska. Dostávam na stôl veľký kus hovädzieho mäsa a kus bravčového mäsa s hranolkami a zeleninovým šalátom. K tomu čerstvú a príjemne vychladenú limonádu. Táto balkánska delikatesa je doslova gurmánsky zážitok.
Hurá do Bukurešti
Je koniec druhého dňa a dnes večer ma čaká ďalší presun. Rozhodol som sa, že desaťhodinovú cestu absolvujem znovu vo vlaku. Mám na výber niekoľko možností. Lehátkový vozeň, lôžkový vozeň alebo klasický vozeň so sedačkami na sedenie. Vybral som si najlacnejšiu variantu. Budem sedieť.
Pred odjazdom vlaku hľadám na stanici niečo ako radenie vozňov, aby som vedel, kde sa mám na nástupišti postaviť. Nič také som nenašiel. Budem veriť mojej intuícií a postavím sa niekde a budem dúfať, že môj vozeň zastaví pri mne.
Vlak z Budapešti prichádza s asi 15 minútovým meškaním. Našťastie ma intuícia nesklamala a stojím na správnom mieste. Nastupujem do vlaku a pevne dúfam, že budem mať celú štvorku len pre seba. Zatiaľ, čo som videl plné nástupište cestujúcich s kuframi, ktorí sa hrnuli do lôžkových vozňov, môj vozeň vyzerá byť celkom prázdny.
Sadám si do sedačky a pevne dúfam, že sa zobudím až v Bukurešti. Ani neviem ako, ale podarilo sa mi zaspať. Len čo som našiel správnu polohu, tak už sa mi zavreli oči. Nie na dlho. Prichádza vlakový sprievodca a kontroluje lístky. Zaželá mi dobrú noc a ja sa znovu snažím dostať do hlbokého spánku. Zrazu mi to nejde. Nedokážem znovu nájsť tu správnu polohu na spanie.
K spánku nepomáha ani rumunská železničná infraštruktúra. Všetko sa trasie, hŕka, kýve sa, všetko je rozheglané a vŕzga. Nie je to teda úplne príjemná cesta.
Takmer v Bukurešti
Po nekonečných desiatich hodinách prichádzame do hlavného mesta Rumunska, do Bukurešti. Vlak začína brzdiť a je to predzvesť, že už sa blížime k stanici. Dívam sa z okna asi práve prechádzame rómskou osadou, pretože to vyzerá rovnako ako niekde na Luníku v Košiciach.
K severnej vlakovej stanici sa dostávame doslovne plazivým tempom. Aj slimák by nás asi predbehol. Ale, ako sa hovorí: pomalšie ďalej zájdeš. Severná vlaková stanica v Bukurešti je najväčšia stanica mesta. Svojím názvom aj architektúrou sa podobá vlakovej stanici Gare du Nord v Paríži. Množstvo ľudí pobehuje sem a tam, tam a sem. Je piatková ranná špička a vlaková stanica vyzerá byť dosť preplnená.
Okolie vlakovej stanice vyzerá ako by som sa vrátil do obdobia komunizmu. Cítim sa zrazu v 70. alebo 80. rokoch minulého storočia. Uliciam dominujú veľké komunistické paláce a panelové domy. Prvý dojem je akoby som sa vrátil v čase. Našťastie okoloidúci ľudia čumiaci do chytrých telefónov ma vracajú späť do prítomnosti.
Bukurešť je veľké mesto, kde sa dá zažiť a vidieť toho veľa a preto som sa rozhodol venovať Bukurešti samostatný článok.
