Prečo je veža v Pise šikmá? A prečo nespadla?
Známa šikmá veža v Pise postavená v 12. storočí, je symbolom talianskej architektúry. Priťahuje milióny návštevníkov a fascinuje celý svet svojím náklonom.
Šikmá veža v Pise je denne obklopená tisíckami návštevníkov snažiacich sa o najdokonalejšiu a najvtipnejšiu fotku. Niektorí vežu pomyselne pridržiavajú, iní sa ju snažia zhodiť, niektorí ju olizujú ako zmrzlinu, iní ju zase obímajú. No niektorým sa nepodarí ani jedno.
Veža bola pôvodne postavená ako zvonica vedľa nádhernej katedráli. Jej unikátnosť bola najprv v tom, že v porovnaní s ostatnými zvonicami má táto kruhový pôdorys. Všetky ostatné zvonice majú štvorcový pôdorys. Jej unikátnosť sa zvýšila tým, že sa veža začala pohybovať.
Talianske mesto Pisa leží v severnom Toskánsku približne 10 km od pobrežia Stredozemného mora. Svetovo preslávené mesto má bohatú námornú minulosť a jeho najväčší symbol šikmá veža je bezpochyby jednou z najznámejších pamiatok na svete. Šikmá veža v Pise stojí na námestí príznačne nazvanom námestie zázrakov. Možno preto, že je zázrak, že šikmá veža v Pise ešte nespadla.
Moja myšlienka sa zameriava na stavbu z 12. storočia, ktorá porušuje všetky zákony gravitácie a zároveň nedáva spávať medzinárodnej vedeckej komunite. Veža v Pise patrí medzi najstráženejšie a najviac monitorované pamiatky na svete. Je vybavená stovkami senzorov, ktoré snímajú akýkoľvek pohyb veže nonstop.
Ako to vzniklo?
Stavba si prešla veľmi temným obdobím. História veže v Pise rozhodne nebola plavbou po kľudnej rieke, pretože už od chvíle, kedy boli položené základné kamene sa začali prvé problémy. Veža v Pise bola súčasťou oveľa ambicióznejšieho projektu. Cieľom bolo vybudovať mimoriadny architektonický komplex, ktorý by oslavoval víťazstvo kresťanského sveta nad Arabmi. Dominantou celého komplexu je krásná katedrála s baptistériom a k nim sa nenápadne nakláňa zvonica.
Katedrála Nanebovzatia Panny Márie je 110 m dlhá a 90 metrov široká, čo boli na tú dobu naozaj úctyhodné rozmery. Architektonický komplex zaberá na Námestí zázrakov plochu 70 000 m2. Na západnej strane katedrálu dopĺňa baptisterium vysoké 55 metrov a s priemerom 34 metrov najväčšie baptisterium v celom Taliansku. Na severnej strane je umiestnený cintorín. Po vybudovaní komplexu sa v Pise zrodil jedinečný architektonický smer známy ako bizantský románsky sloh s charakteristickými stĺpmi a uzavrenými arkádami.
Čo sa stalo v Pise?
Pri budovaní veže stredovekí stavitelia čelili rôznym problémom už od samého počiatku výstavby veže. Hlavnou príčinou náklonu veže je bez pochyby jej hmotnosť. Vysoká hmotnosť s nedostačujúcimi geologickými vlastnosťami podložia sú kritickým miľníkom tejto stavby. Veža ako aj celý komplex sú vybudované na náplavovom území, kde boli kedysi bažiny. To znamená, že celý komplex stojí na mäkkom a nestabilnom podloží.
Podložie priamo pod základami veže je bažinaté s pieskovými sedimentami. O niečo hlbšie je ílovité podložie. Situáciu avšak najviac komplikuje spodná voda, ktorá vyššiu bažinatú pieskovú pôdu podmáča. Niet divu, že na takýchto základoch je stavba nestabilná.
Pozorné oko turistu si určite môže všimnúť, že problém s náklonom nemá len zvonica, ale aj baptisterium a priečelie katerdrály. Tieto budovy majú náklon menší a preto je náklon ťažšie rozpoznateľný. Najviac však vytŕča známa veža zvonice postavená z ťažkého mramoru s celkovou hmotnosťou takmer 15 000 ton.
Už pri vybudovaní prvých základov sa stavba začala mierne prepadať do zeme. Po dokončení tretej rímsy sa stavba prerušila. Vtedy sa veža nakláňala na sever. Lenže pri pokračovaní stavby sa zase začala naklánať viac na juh. Stavitelia sa rozhodli, že s výškou bude klesať hrúbka stien a hmotnosť použitého materiálu.
V roku 1838 dosahoval sklon veže kritických 5° a bolo nutné odčerpať spodnú vodu zo základov. Stavbu odkryli až po základy po celom obvode a odstránili všetko bahno. Následne okolo veže bola vybudovaná mramorová nádrž s priemerom 25 metrov, ktorá mala chrániť základy veže pred bahnom a spodnou vodou. Tento projekt avšak nebol úspešný, pretože spodná voda do nádrže presakovala. Neustálé odčerpávanie spodnej vody mohlo narušiť stabilitu celej veže. Čo sa aj prejavilo, pretože sklon veže sa zvýšil.
Pokus omyl?
V roku 1934 boli podniknuté kroky k záchrane tejto pamiatky. Bol vytvorený projekt k stabilizácií základov veže. Tento projekt spočíval vo vyvŕtaní niekoľko stoviek otvorov priamo do základov veže. Do otvorov bol vypustený tekutý cement. A výsledok? Veža sa začala kymácať ešte viac z juhu na sever, takže náklon veže sa stále zväčšoval. Aj napriek nebezpečému kolísaniu sa veža nezrútila. Práve naopak, začala vykazovať známky silnej pružnosti.
Zaujímavé je aj to, že šikmá veža v Pise počas svojej dlhej histórie prežila niekoľko zemetrasení. Je až zázrak, že veža stále stojí. Vedci zistili, že nestabilné podložie svojím spôsobom chráni pred zlomením či rozpadnutím. Iróniou osudu je to, že bahenné a nestabilné podložie, ktoré spôsobuje jej nakláňanie je taktiež dôvod, prečo šikmá veža v Pise ešte stále stojí. Vďaka tejto pružnosti veža odolala aj svetovým vojnám.
V roku 1971 boli spracované ďalšie projekty na záchranu šikmej veže v Pise. Cieľom projektu bolo stabilizovať vežu. Odborníci hľadali také riešenie, aby vzhľad veže zostal zachovalý. Predtým, než vymysleli spôsob k záchrane veže bola šikmá veža v roku 1990 pre verejnosť uzatvorená. V roku 1992 mala veža náklon 5,6° a odklon 5,4 m.
Prvé náznaky záchrany
V roku 1993 do nádrže veže boli naskládané obrovské olovené bloky, ktoré tvorili protizávažie s hmotnosťou 700 t. Tento krok konečne priniesol prvý pozitívny výsledok. Bol zastavený zvyšujúci sa náklon veže. Aby nenarušovali obrovské olovené bloky estetiku stavby, boli tieto bloky odstránené. Avšak do hĺbky 45 metrov bola vložená olovená konštrukcia, ktorá mala stabilitu veže v Pise zlepšiť.
Ďalšia procedúra k záchrane veže spočívala v tom, že do zeme boli vložené trúbky s kvapalným dusíkom. Účelom bolo zmraziť podložie, aby boli znovu odkryté základy veže a do nádrže bola vložená železná konštrukcia. Následne mramorové dosky vrátili do nádrže. Rovnaké kroky učinili aj na južnej strane veže. V priebehu jednej noci sa veža extrémne naklonila.
Na severnej strane boli pridané ďalšie olovené bloky, aby sa zvýšila protiváha. Medzičasom odborníci pripravovali ďalšiu záchrannú akciu. Tá tentokrát spočívala v podkopaní veže, aby sa odstránili nestabilné bahenné nánosy z podložia. Odborníci vytvorili najprv maketu, kde tento experiment otestovali. Po experimente prišiel čas na ostrú skúšku. Bol vypracovaný dokument, ktorý dôkladne popisoval jednotlivé kroky k extrakcii zeminy z podložia veže.
Opatrne bola vyťažená zemina a do podzemia boli umiestnené sondy. Po vyťažení boli v zemi malé dutiny, ktoré sa časom zasypali a tým sa znížilo podložie. Od prvých momentov experimentu boli vidieť pozitívne výsledky. V roku 2001 boli potvrdené výsledky s výrazným zlepšením. Na severnej strane poklesla päta veže o 17 centimentrov, tým pádom sa znížil náklon o 0,5° a odklon veže až o 46 centimetrov.
Šťastný koniec
Nastala silná eufória, pretože cieľ bol dosiahnutý. O rok neskôr boli vylepšené a zväčšené základy veže a neskôr bol doplnený odvodňovací systém. Na severnej strane boli vybudované odvodňovacie šachty, ktoré odvádzali spodnú vodu do kanálov ďaleko od veže. Odvodňovací systém má za úlohu neustále držať rovnakú úroveň spodnej vody.
Konečne. Šikmá veža v Pise je zachránená. Na jej záchranu a udržanie pri živote boli vynaložené desiatky miliónov €. V decembri 2001 bola šikmá veža v Pise znovu otvorená pre verejnosť. Vďaka desiatkam odborníkov a expertov, ktorí venovali tisíce hodín záchrane tejto veže môžeme tento architektonický skvost stále obdivovať. Odborníci zistili, že šikmá veža sa spontánne začala vyrovnávať. Svoj odklon každým jedným rokom veža znižuje. To znamená, že je teoreticky možné, že za stovky rokov sa veža vráti do rovného stavu.
Pýtam sa sám seba, akoby vyzerala veža dnes, ak by na nej neboli vykonané žiadne záchranné práce? Stála by veža v Pise na rovnakom mieste s rovnakým náklonom? Alebo by už bola dávno rozpadnutá?
