Nie všetky dovolenky sú ako z romantického filmu
Plánovanie výletu alebo dovolenky je veľmi dôležitá činnosť, ktorú je nutné nepodceniť. Hlavne pri rôznych prestupoch a transferoch. No nie vždy funguje všetko ako sme si naplánovali.
Nie vždy sa podarí všetko tak, ako sme si predstavovali či naplánovali. Niekedy môžu nastať neočakávané situácie, s ktorými možno nepočítal ani ten najlepší rizikový manažér. Napríklad nikto by nečakal, že sa pokazí lietadlo alebo že spadne kus skaly na cestu.
Ranné lety nemeškajú
Milujem prvé skoré ranné lety z Viedne. Jednak preto, že ráno vyletím a pred obedom už som na dovolenke, ale hlavne preto, že je nízka pravdepodobnosť meškania letu, keďže lietadla v noci vo Viedni spinkajú. Je sedem ráno a začína sa boarding na letu spoločnosti Ryanair do Ríma s pravidelným odletom 7:35. Zatiaľ ide všetko podľa plánu a nič nenasvedčuje tomu, že môžu nastať komplikácie. Plán je jasný. Priletím do Ríma okolo 9:00 a 10:20 zamávam pápežovi z rýchlovlaku Frecciarossa smerom do Neapola.
Možno sa teraz pýtate, prečo som neletel priamo do Neapola? Pretože cesta do Ríma bola o dosť lacnejšia a hlavne, chcel som sa znovu odviesť talianským rýchlovakom.
Pri vstupe do lietadla som si všimol, že v kokpite je technik a niečo tam opravuje či kontroluje. Nevenoval som tomu pozornosť a usadil som sa do sedačky, pripútal si pás, dal si telefón do letového režimu a už len čakal, kedy odletíme. Lenže márne. Je 7:35, technik stále niečo kontroluje v kokpite a nevyzerá, že tak skoro odletíme. Motory sú vypnuté a vyzerá to tak, že lietadlo ešte nie je naštartované.
Zatiaľ, čo technik stále niečo rieši v kokpite, ja už začínam byť mierne nervózny. Už sme mali dávno mali byť na pol ceste, ale stále stojíme na stojánke vo Viedni. Zrazu technik odchádza z kokpitu. Zavrú sa dvere lietadla a posádka ukazuje pasažierom bezpečnostnú inštruktáž. Už čakám kedy začneme naberať výšku. Posádka sa posadí a všetci čakáme na odlet. Lenže nedeje sa absolútne nič.
Namiesto odletu sa znovu otvárajú dvere lietadla a do kokpitu vstupuje technik. Ten istý. A zrazu za ním ďalší technik. Začínam sa modliť, aby som stihol prestúpiť na vlak v Ríme. Lenže moje nádeje každou minútou zomierajú. Je 9:00 a my už sme mali pristávať na letisku Rím Fiumicino. No ležne my ešte stále stojíme vo Viedni na letisku. Aby sme mali dostatok kyslíka, posádka lietadla otvorila aj ďalšie dvere.
Moja nádej na stihnutie rýchlovlaku do Neapola nadobro zhasla. Síce krátko pred 9:30 už rolujeme po pristávacej dráhe a naberáme rýchlosť k odletu, no ja viem, že musím prejsť na plán B. Rýchlovlak do Neapola nestíham. Musím si nájsť iný spoj a kúpiť si ďalší lístok.
Bezdomovec na pláži
Som v letovisku Amalfi na jednodňovom výlete. Večer sa musím dostať do Neapola. Cesta trvá tak maximálne 2,5 hodiny. Očakávam, že keď okolo 18h vyrazím, tak o 20h budem v Neapole a budem mať ešte čas kúpiť posledné suveníry a zbaliť sa pred odchodom domov.
Pár minút po 17:30 prichádzam k autobusu a kupujem si lístok a odchádzame smer Positano a Sorrento, kde musím chytiť vlak do Neapola. Cesta autobusom je zaujímavá, pretože šofér má plné ruky práce na kľukatej horskej ceste pod skalnatým masívom. V niektorých zákturách musia proti idúce autá cúvnuť, aby uvolnili autobusu cestu.
V Positane sme nabrali ďalších pasažierov a pokračujeme do Sorrenta. Na poslednej zastávke v Positane si šofér krátko pokecal so šoférom proti idúceho autobusu. Vtom zrazu autobus zastaví na malom parkovisku a šofér zahlási: Atenzione!
Aby som to zobral skratkou. Odtrhol sa kus skaly na cestu a cesta do Sorrenta je uzavretá. Autobus sa vráti do Amalfi. Kto chce môže vystúpiť v Positane. V tom som dostal geniálny nápad. Vystúpim v Positane a zoberiem si trajekt do Sorrenta. V Positane vystúpila malá skupinka a všetci sme sa vybrali smerom do prístavu. V prístave nám oznámili, že ďalší trajekt do Sorrenta ide až zajtra.
Odporúčili nám vziať si taxík do Amalfi a potom nejako autobusom niekam ani neviem kam a tam presúpiť…. Našli sme taxikára a vysvetlili sme mu situáciu. „Zoberiem vás tam za 140€. Ber alebo neber.“ Nehcel sa s nami baviť o zľave. Hmm, trochu drahý špás na výlet do vedlajšej 20 km vzdialenej dediny.
So španielskym párom sme sa rozhodli, že si skúsime požičať auto. Lenže je už 19h večer a zohnať auto v túto hodinu je nemožné. Španieli sa musia dostať ešte dnes do Neapola, pretože tam majú ubytovanie a ráno o 6h musia stihnúť vlak do Ríma.
Vymyslel som plán B. Zarezervujeme si ubytovanie v Positane a ráno sa dostaneme do Neapola. Keď som otvoril booking.com, tak som skoro odpadol. Cena za jednu noc v Positane začína na 300€. No dobre, ubytovanie neprichádza do úvahy. Prechádzam na plán C. Prespím na pláži a ráno pôjdem do Neapola.
Ešte je možnosť ísť autobusom do Amalfi. Lenže už hodinu stojíme na zastávke s ďalšími 60 ľuďmi a žiadny autobus sa neukázal. Španielsky pár je z tejto situácie zúfalý, a ja tiež. Čas beží a nám sa míňajú možnosti ako sa dnes dostať do Neapola. Krízová situácia si vyžiadala krízové riešenie.
Spolu so španielskym párom sme našli taxikára a dohodli sa s nim, že nás vezme do Castellmare, odkiaľ vezmeme posledný vlak do Nepola. Cesta je to kľukatá vysoko do hory po obvode skalnatého masívu a potom zase prudko dole. Keďže sme vysvetlili situáciu taxikárovi, tak na luxusnom Mercedese zvolil režim SPORT a šliapol na plynový pedál.
Neustálym blikaním a trúbením predbiehal všetky autá. Namiesto 50 Km/h sme išli miestami až 120 km/h. Som rád, že som sa pripútal, lebo to bola jazda za ktorú by sa nemusel habniť ani Fittipaldi. Cítil som sa ako pasažier vo francúzskom filme Taxi.
Stihli sme to. Na vlakovú stanicu sme dorazili len pár minút pred odjazdom posledného vlaku do Neapola. Namiesto príjazdu okolo 20h som prišiel na ubytovanie až 23:30.
Poďakovanie na záver
Aj keď som bol v prvý moment nahnevaný. Na predraženého taxikára, na neochotu miestnych ľudí, na autobusára, ktorý nám neposkytol viac informácií, na všetko. Uvedomil som si jedno. Aj keď sa mi výlet totálne predražil, lebo som si musel kúpiť další lístok na vlak a zaplatit drahý taxík, som rád, že som sa vrátil domov živý a zdravý. I keď bez peňazí.
Až spätne si uvedomujem, čo všetko mohlo nastať, ak by tá skala spadla v momente, kedy by prechádzal pod ňou autobus, v ktorom by som sedel. Až spätne si uvedomujem prácu technika na letisku, ktorý sa snažil urobiť všetko pre bezpečnosť cestujúcich.
